1„Milí bratia a otcovia! Vypočujte, prosím, čo by som rád povedal na svoju obhajobu.“2Keď počuli, že sa im prihovoril v ich rodnom jazyku, nastalo ešte väčšie ticho.3„Som Žid, narodil som sa v Tarze v Cilícii, ale vychovaný som bol tu v Jeruzaleme. Ako žiak známeho učenca Gamaliela som sa naučil zachovávať zákony našich otcov. Horlivo som sa usiloval dodržiavať Božie príkazy, tak ako to robíte vy dnes.4Preto som až na smrť nenávidel nové učenie Ježiša Krista a jeho vyznávačov, mužov aj ženy som dával zatýkať a väzniť.5To mi môže dosvedčiť veľkňaz aj celá najvyššia rada. Raz som si od nej dokonca vyžiadal odporúčajúce listy pre židovskú obec v Damasku. Vybral som sa ta, aby som tamojších stúpencov novej viery pozatýkal, priviedol ich v putách do Jeruzalema a dal ich potrestať.6No počujte, čo sa stalo. Keď som sa už blížil k Damasku – bolo práve poludnie – zrazu sa okolo mňa rozžiarilo oslepujúce svetlo z neba.7Padol som na zem a počul som hlas: ‚Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?‘8Ozval som sa:‚Kto si, Pane?‘ Odpovedal mi:‚Som Ježiš Nazaretský, ktorého ty prenasleduješ.‘9Moji sprievodcovia boli takisto oslepení tým svetlom, ale nepočuli, že niekto ku mne prehovoril.10Spýtal som sa:‚Čo mám robiť, Pane?‘ Ježiš mi povedal:‚Vstaň! Choď do Damasku, a tam sa dozvieš, aké poslanie ti Boh zveruje.‘11Jas toho svetla ma celkom oslepil, preto ma museli moji druhovia vziať za ruku a doviesť až do Damasku.12Tam žil istý muž, ktorý sa volal Ananiáš. Bol veľmi zbožný a usiloval sa svedomite dodržiavať všetky Božie príkazy, takže sa tešil dobrej povesti u všetkých Židov v Damasku.13Ten ma vyhľadal a povedal mi:‚Milý brat Saul, opäť budeš vidieť.‘ V tej chvíli sa mi vrátil zrak a uvidel som ho.14A ešte mi povedal:‚Boh našich otcov si ťa vyvolil, aby si poznal jeho vôľu, videl Mesiáša a počul ho hovoriť.15Staneš sa jeho svedkom pred celým svetom a všade budeš rozprávať, čo si videl a počul.16Neváhaj teda, daj sa pokrstiť na znamenie, že si očistený od hriechov, a vyznávaj, že je tvojím Pánom.‘17Vrátil som sa naspäť do Jeruzalema. Jedného dňa som sa modlil v chráme a tu sa mi znova zjavil Pán18a povedal mi:‚Čo najrýchlejšie odíď z Jeruzalema, lebo nik neuverí tomu, čo budeš o mne hovoriť.‘19Odporoval som:‚Pane, oni predsa vedia, že práve ja som dával zatvárať do žalára a biť v synagógach tých, ktorí v teba uverili.20A keď tiekla krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, ktorí ho kameňovali.‘21Ale Pán mi povedal:‚Odíď z Jeruzalema, lebo ťa chcem poslať ďaleko k pohanom.‘ “22Až do tejto chvíle ho dav pozorne počúval, ale zmienka o pohanoch ich znova podráždila. Začali strhávať zo seba šaty, hádzať doňho hrste hliny23a kričali: „Preč s tým zradcom. Nesmie zostať nažive!“24Veliteľ dal Pavla rýchlo odviesť do pevnosti, rozkázal, aby ho zbičovali a vypočuli. Chcel sa dozvedieť, prečo sa dav naňho tak rozzúril.25Keď ho už priviazali, obrátil sa Pavol na veliaceho dôstojníka: „Smiete bičovať rímskeho občana a navyše bez súdneho vyšetrenia?“26Dôstojník zašiel za veliteľom a hlásil mu to: „Čo chceš robiť? Ten človek je predsa rímsky občan!“27Veliteľ pristúpil k Pavlovi a spýtal sa ho: „Je pravda, že si rímsky občan?“ Odpovedal: „Áno, som.“28Veliteľ namietol: „Aj ja som. No ja som za to občianske právo zaplatil ťažké peniaze!“ – „A ja som sa ako rímsky občan už narodil.“29Tu sa vojaci, ktorí ho mali biť a vypočúvať, ihneď stiahli. Aj veliteľ sa preľakol, keď sa dozvedel, že Pavol je rímsky občan a on ho dal spútať.30Veliteľ chcel zistiť, z čoho Židia vlastne Pavla obviňujú. Na druhý deň ho dal vyviesť z väzenia a rozkázal, aby sa zišli veľkňazi i celá rada.