Offenbarung 14 | Nádej pre kazdého

Baránok so svojimi vyvolenými

1 Potom som videl Baránka, ako stojí na vrchu Sion, a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo majú na čele napísané jeho meno i meno jeho Otca. 2 A začul som hlas z neba ako hukot mohutného vodopádu alebo burácanie hromu a zároveň ten hlas znel ako nádherný chorál sprevádzaný harfami. 3 Pred Božím trónom, pred štyrmi bytosťami a pred starcami spievala sa nová pieseň. A tú pieseň sa nemohol nik naučiť, iba tých stoštyridsaťštyritisíc z obyvateľov zeme, ktorí boli vykúpení. 4 Zostali verní svojmu Pánovi a nepoškvrnili sa so ženami. Nasledujú Baránka, kamkoľvek ide. Ako prví z ľudí boli Kristovou obeťou vykúpení pre Boha a pre Baránka. 5 Ich ústa nikdy nevyslovili lož a nenájde sa na nich nijaká škvrna.

Traja anjeli ohlasujú súd

6 Potom som videl anjela, ako letí stredom nebeskej klenby. Niesol radostnú správu o vykúpení, ktorá má večnú platnosť. Ohlasoval ju všetkým obyvateľom zeme, každému národu, kmeňu, jazyku i rase. 7 Volal mohutným hlasom: „Bojte sa Boha a vzdajte mu česť! Nastáva chvíľa jeho konečného súdu! Pokloňte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd!“ 8 Za ním letel druhý anjel a volal: „Padol Babylon, padlo to veľké mesto, ktoré zvádzalo všetky národy a strhávalo do hriechu.“ 9 Za nimi letel tretí anjel a volal mohutným hlasom: „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a bude nosiť jej znak na čele alebo na ruke, 10 bude piť víno Božieho rozhorčenia, nezriedeného, naliateho do čaše jeho hnevu a bude mučený ohňom a sírou pred svätými anjelmi a pred Baránkom. 11 Dym z ohňa, ktorý ich trápi, bude stúpať na večné veky a tí, čo sa klaňajú šelme a jej obrazu a dali si vtisnúť znamenie jej mena, nebudú mať úľavy vo dne ani v noci. 12 Tu sa prejaví vytrvalosť Božieho ľudu, ktorý zachováva Božie príkazy a vernosť Kristovi.“ 13 A vtom som počul hlas z neba: „Napíš toto: Od tejto chvíle sú šťastní tí, ktorí umierajú s Pánom. Áno, hovorí Duch, nech si odpočinú od svojej námahy, lebo ich skutky idú s nimi.“ 14 Tu som videl biely oblak a na oblaku sedel ktosi, kto vyzeral ako Syn človeka. Na hlave mal zlatý veniec a v ruke ostrý kosák. 15 Vtom ďalší anjel vyšiel z chrámu a mohutným hlasom zavolal na toho, čo sedel na oblaku: „Hoď kosák a žni, lebo nastal čas žatvy a úroda zeme dozrela.“ 16 A ten, čo sedel na oblaku, hodil kosák na zem a zem bola zožatá. 17 A ďalší anjel vyšiel z nebeského chrámu a aj on mal ostrý kosák. 18 Od oltára vyšiel ešte jeden anjel a ten mal moc nad ohňom. Zavolal mohutným hlasom na toho, čo mal kosák: „Daj sa do práce so svojím ostrým kosákom a odrež strapce z révy zemskej vinice, lebo hrozno dozrelo.“ 19 Tu hodil anjel kosák na zem, odrezal strapce na zemskej vinici a hodil ich do veľkého lisu Božieho hnevu. 20 Lis šliapali vonku za mestom a z lisu vytekala krv, ktorá siahala až po uzdy koní a rozlievala sa dookola ako more.